Dnes je štvrtok, 13.máj 2021, meniny má: Servác
Čas čítania
7 minutes
Zatiaľ prečítané

Zuzka Norisová / Milujem kontakt s publikom

august 17, 2020 - 14:00
Pred jej umením umelecký a hudobný svet padol na kolená. Hrala vo vychytenom kinofilme Rebelové ako hlavná postava. Jej domovom sa stala Praha a okrem spomínanej postavy ste Zuzanu Norisovú mohli vidieť v množstve seriálov, napríklad Prázdniny, Milenky, Vinaři, Letiště, Přešlapy, Dokonalý svět, muzikálov a filmov. Tento rok majú premiéru Šťastný nový rok a Môj príbeh.
Foto: 

Už na Konzervatóriu si padli do oka s hercom Ondrejom Kovaľom a z tohto vzťahu sa po rokoch vzácneho súladu narodilo krásne dievčatko Júlia. Zuzane Norisovej sa takmer po štvrťstoročí zmenil nielen celý život, ale aj životný rytmus. Žije s rodinou na samote a užíva si ticho a pokoj domova.

Sestry Soňa a  Zuzana Norisové obe pracujú v hudobnej a hereckej branži, inými slovami v  umeleckom prostredí. Je to náhoda či ste k umeniu inklinovali aj v detstve?

Ocko je lekár, maminka učila hru na akordeón a hudobnú teóriu. Obe babičky hrali trocha v ochotníckych divadlách, tak možno aj odtiaľ máme vlohy. Sestra Soninka si rozhodnutím byť herečkou nebola istá, k rozhodnutiu jej dopomohla učiteľka dramatického krúžku pani učiteľka Tučková, ktorá skvele učila aj mňa a ja som sledovala sestru ako študuje to, čo ju baví a bola mi takým jemným vzorom, tak som šla  na Konzervatórium aj ja a odvtedy hrám.

Váš umelecký diár je plný dátumov, ktoré filmy a seriály máte najviac uložené v pamäti a prečo?

Vďaka hlavnej postave v kinofilme Rebelové, som dostala ako mladé dievča obrovský priestor. Všade ma bolo v Prahe „veľa“. Vtedy to nebolo pre mňa jednoduché, teraz som zato vďačná. Seriál Letišťe mi pomohol objaviť v sebe komediálny talent. Hrala som v ňom jednoduchšiu dievčinu a mne ako typ osobnosti čo veľa premýšľa, to sadlo veľmi dobre. Bolo to oslobodzujúce a doslova som sa s tou postavou hrala. Takéto ženy naozaj existujú a to ma fascinovalo. Na Slovensku sa mi páčilo hrať v seriály Milenky, ktorého základom bol fantasticky spravený scenárVšetky hlavné hrdinky sme mali čo hrať a bola to síce veľmi náročná, ale krásna práca. Herci aj tvorivý štáb tvorili výbornú partiu, sú to ľudia s ktorými som točila aj film Šťastný nový rok.

Zmocňovali sa vás emócie, ktoré  neskôr dozreli do profesionálneho herectva, ako si spomínate na svoje prvé postavy?

Keď som bola dieťa hrala som ako prvú rolu Zuzanku Hraškovie na dramatickom krúžku a v prvom ročníku na Konzervatóriu som hrala v hre s názvom Ako sa cumlík odkotúľal alebo časovaný zúbok osmička v piatok 13-teho. Tam som hrala už aj s Ondríkom (životný partner herec Ondrej Kovaľ).  

Praha je pre mladé dievča mesto mnohých príležitostí a možností. Ponúkla vám dočasný domov aj realizáciu svojich snov. Aké to bolo v kinofilme Rebelové?

Nevidela som ten film odkedy sme ho natočili. Mala by som ho ukázať dcérke, už by sa jej to mohlo páčiť. Mala som vtedy dvadsať rokov, dostala som príležitosť prvej veľkej postavy v kine a vlastne sme si nikto pri natáčaní neuvedomovali, že by film mohol mať taký úspech. Bol veľmi nízkorozpočtový, nevedeli sme ani chvíľu či ho dotočíme. Filip Renč nám vravel, že z nás urobí hviezdy a my sme sa na tom smiali. Nakoniec to bol hit, Filipovi sa to s výborným tímom podarilo skvele natočiť.

Pochádzate z Malaciek, z mesta, ktoré vás ako štrnásťročnú posotilo najprv do Bratislavy a potom do vysnívanej Prahy.  To všetko je nutné zvládnuť s parádnym nadhľadom.

Bol to brutálny skok, ale ja som si to užila.  Aj Bratislava bola iná v roku 1999 než dnes. V Prahe som bývala na Malej strane, robila čašníčku a pripravovala sa na premiéru Pomády, tesne pred ňou som si podvrtla nohu. Ďalší polrok som preležala, takže žiadne veľké začiatky sa nekonali. Vnímala som to celé ako dobrodružstvo. Nakoniec som tam zostala žiť trinásť rokov.

Herec a herečka to je partnerstvo plné diárov a emócií. „Zahráte“ to niekedy na Ondreja klipkajúcim úsmevom so slzičkami? Viete ho „obalamutiť“?

To by mi u Ondreja neprešlo. Nie som typ čo balamutí chlapov, naučila som sa nejaké ťahy ako s chlapom žiť a ako na neho netlačiť. Inak som aká som. Sme spolužiaci z Konzervatória takže čas preveril všetko potrebné.  

V dojčenskom mlieku vášho dieťaťa sú nepochybne zakódované umelecké sklony. Odporučili by ste jej herectvo?

Júlia si rada kreslí, tancuje a jej svet je plný fantázie. Má svojich imaginárnych priateľov a mne sa jej svet veľmi páči. Je vnímavá a cíti sa dobre v umeleckom prostredí. Budem rada keď si bude robiť čo chce a ako to bude cítiť.

Mali ste niekedy v živote obdobie keď ste chcela s herectvom z nejakého dôvodu skončiť? 

Áno, kvôli zdravotným dôvodom s bolestivou platničkou pred 20timi rokmi som premýšľala nad prácou so zvieratkami.  Našťastie tie bolesti po rehabilitáciách a zásahu liečiteľa zmizli a zostala som pri herectve. Hovorí sa, že bolesti s chrbtom pramenia z neistoty a v tom období som začínala v Prahe. Rozhodnutie byť herečkou som však nikdy neoľutovala. Svoje povolanie milujem so všetkými kladmi a zápormi a som rada, že som sa pre herecké umenie rozhodla.

Chceli ste niekedy labilnú a nestabilnú pôdu herectva opustiť – predsa človek je v ňom ako v tančiarni. Raz tancujte v kole a druhý deň je odstrčený v kúte? Prečo svoje postavy milujete?

Moje postavy ma napĺňali. Samozrejme, že nie všetky. Baví ma hrať, spievať aj tancovať a nie účinkovať v muzikáloch kde sa len spieva. V nich som sa cítila ako bábka. Je výborné, keď je prítomný aj živý orchester, dodá to potrebnú dynamiku. Momentálne sa týmto spôsobom realizujem v hre Čo sa sníva trpaslíkom pod taktovkou Radošinského naivného divadla.

Hráte, spievate, tancujete. Čo z toho máte najradšej?

Najradšej som, keď sa všetko dopĺňa. Milujem hranie, ale keď dlho nespievam, chýba mi to, tak som rada, keď si to priebežne mixujem. Vo filmoch a seriáloch natáčam, v divadlách väčšinou hrám a spievam.

Ste benevolentná alebo prísna mama?

Skôr benevolentná a keď treba tak aj prísna. Julinka má svoj svet, v ktorom ma občas vôbec nevníma, vtedy musím občas trochu zvýšiť hlas, aby ma počula, ona sa spamätá a opäť na ňu hovorím medíkovým hlasom, ako to Julinka nazýva. Keď nie som v práci, robíme väčšinu vecí spolu. Ondrík si robí svoju mužskú robotu na záhrade a my si užívame jedna druhú.

Žijete v dome na samote pri lese. To je oproti mestám, ktoré vám poskytovali umelecký azyl veľký kontrast. Nechýba vám veľkomesto?

Už nie. Chvíľu po našom presťahovaní som bola v šoku, ale tie si spôsobujem v živote často. Príchod do Prahy, potom naspäť do Bratislavy, z nej do domu na samote. Na začiatku ma šokovala tma, takú som ešte nikde „nevidela“. Namontovali sme do exteriéru viac svetiel, zoznámila som sa so susedmi a už je dobre. Pri splne je to tu ako v rozprávke. Les vyzerá akoby mal nad sebou žiarovku. Musela som si zvyknúť aj na extrémne ticho, to v meste nenájdete. Teraz mám zase šoky pri príchode do veľkomiest, najmä z ich rýchlosti. Baví nás manuálne sa činiť okolo domu, je tam toľko inšpirácie.

Spolu s vašim partnerom Ondrejom Kovaľom ste si zahrali aj vo filme Stand up. Ako vnímate svoju spoluprácu na filme? Kritizujete navzájom svoje výkony? Motivuje vás?

Nie, povieme si postrehy, ale nekritizujeme sa. Hráme spolu veľmi radi už od Konzervatória, spája nás podobná hravosť, humor, fantázia, láska k pohybu. Vo filme Stand up som hrala veľmi frustrovanú manželku, tak to sme si užili.

Diváci vás môžu vidieť aj v novom českom filme Môj príbeh, ktorý hovorí o partnerských vzťahoch. Predostiera skutočnosť o tom čo je v poriadku a čo za hranicou keď si v spoločnom živote človek sám seba neváži. Môže to viesť až k tragédii. Mali ste podobnú skúsenosť aj v osobnom živote alebo máte vysoko vyvinutú sebakontrolu?

Ako každá žena v mojom veku mám za sebou skúsenosti, ktoré ma vyformovali do dnešnej podoby a som za ne vďačná. Mám za sebou vzťahy čo ma naučili mať sa rada a nenechať so sebou manipulovať.

Na okolie pôsobíte ako vyrovnaná, ale veľmi nežná žena...

To by Ondrík vedel rozprávať. Mám talianskych predkov, viem sa dakedy nahnevať a aj striedať rôzne nálady. V princípe sa považujem za pokojného človeka a v prípade pretlaku energií si idem zabehať do lesa a dám tú energiu zo seba von týmto spôsobom. Považujem za potrebné komunikovať a riešiť problémy.

Herci pracujú zvyčajne večer a sú často na cestách. Nevyčítate si navzájom svoju neprítomnosť doma?  Vezmete do práce aj Júliu?

 Je to náročné najmä preto, že obaja hrávame večerné predstavenia a to je čas kedy nás dcéra potrebuje najviac z celého dňa. Snažím sa nebrať veľa večerných predstavení, Ondrej hrá momentálne v divadle oveľa viac. Pomáhajú nám obe babičky a odkedy je Júlia na svete, veľmi zvažujem čo pôjdem robiť. Niekedy mám tri mesiace strašne veľa práce a potom je voľnejšie obdobie.

Čím nás ešte prekvapíte?

Teraz som v období ničnerobenia a užívam si rodinu. Minulý rok bol pracovne náročný, účinkovala som v Tvoja tvár znie povedome, točila seriál, natočila štyri filmy, Šťastný nový rok a Môj príbeh šli už do kín. Potom to bol spomínaný Stand up a Prvok, šampón, tečka, Karel, tie budú mať premiéru tento rok. Od jesene sa mi rysuje veľa divadiel, ale v súčasnej situácií radšej nechcem nič predpokladať. Všetko je momentálne pre neisté a ja ako umelec na voľnej nohe som zatiaľ úplne bez práce. Beriem to ako niečo, čo musíme všetci prijať-zastavenie a užívam si rodinu a dcérka si užíva nás. Dúfajme, že v zdraví stále. Zdravie je prvoradé a želám ho všetkým čitateľkám a čitateľom Ženského webu. Držme sa.

- - Inzercia - -